Šťastné a veselé

   Každý rok, keď sa v kalendári ujme vlády mesiac December, pochytí ma akási predvianočná nostalgia. Vo svojich spomienkach sa rada vraciam do čias môjho detstva, do čias, keď som bolá ešte malá a moji rodičia dokázali stáť aj hodinu v rade, aby  mne a môjmu bratovi priniesli na stôl, pre nás dnes, už tak obyčajné mandarínky. V jeden rok sa dostali na slovenský trh tzv. mončičáky a môj otec neváhal pre jedného z nich vystáť dlhý rad v našom hračkárstve. A tak to bolo v tých rokoch so všetkým. Áno, neboli také možnosti, na všetko muselo byť dáke parádne povolenie, dokonca sa aj zisťovalo, odkiaľ máte taký pekný vianočný stromček. Ach jaj, to bola doba. Dnes je všetko úplne iné. V každom meste vyrástlo mnoho nákupných centier, obchody sú zapratané tovarom a všade je mnoho ľudí.  Mám pocit, že napriek slobode, ktorú máme, napriek peniazom a mnohým vymoženostiam, a možno práve preto si ten predvianočný čas, čas očakávaní a túžob nevieme naplno vychutnať. Znova je všade plno ľudí, aj dnes si v obchode vystojíme dlhý rad, no s tým rozdielom, že odchádzame s preplnenými taškami a vybrakovaným účtom. Pachtíme sa za darčekmi, len aby sme čo-to nakúpili, a aby ten obdarovaný mal akú-takú radosť, alebo v tom horšom prípade, aby pod stromčekom aspoň voľačo mal....

   A kde zostal Ježiško? Minule som čítala pekný článok práve s týmto názvom a môžem povedať, že ma zaujal. Moja rodina je, ako sa vraví "pobožná", no a za tie roky sa to na mňa akosi nalepilo. Ale nie, nebojte sa, nejdem vám tu dávať kázanie z náboženstva. Ide mi len o to, aby sme si spomenuli na to, čo je pravou podstatou Vianoc. Neviem, ako to bolo u vás, ale moja mama celý advent upratovala, čistila okná, gruntovala skrine, vyhnala nás prášiť koberce, potom behala za darčekmi, piekla, aby bolo všetko ako zo škatuľky. To isté sa dialo aj u mojej babky, tety a ako som sa dopočula, aj u mojej dnešnej svokry. No a potom, na Štedrý deň, mamina behala po byte s vysávačom, varila večeru, robila ikebanu a večer bola unavená ako pes. Ledva sa stihla prezliecť k večernému stolu. Dnes už vďakabohu toto šialenstvo zmiernila, veď Ježiško príde aj tam, kde nie je všetko 100 % upratané, zapáčia sa mu aj koláčiky a medovníčky, ktoré nie sú celkom ako od cukrárky.   Ani tých darčekov nemusí byť kopec. Hlavne k nim nezabudnime pribaliť aj kúsok lásky a rodinnej pohody, aby tie Vianoce boli také, aké majú byť. Čo keby sme tento rok pozvali aj Ježiška, aby nemusel tráviť Vianoce niekde vonku smutný a sám ako bezdomovec. Aspoň počas sviatkov zabudnime na starosti, pohodlne sa usaďme a pozrime si spolu s deťmi dáku rozprávočku, spomeňme si aj na tých, čo sme mali radi a dnes už nemôžu byť s nami, tešme sa z  toho, že sú Vianoce a že môžeme byť spolu. 

   Ja vám všetkým z celého srdca prajem šťastné, veslé a požehnané sviatky.

Mirkine šuhajdy

Suroviny:

ČOKOLÁDA:

• 1 BB puding
• 10 dkg práškového cukru
• 3 polievkové lyžice kakaa
• 1 pokrmový stužený tuk - Cera

PLNKA:

• 20 dkg práškového cukru
• 10 dkg vlašských orechov
• 1 dcl mlieka
• 1/2 dcl umu

POSTUP: 

Čokoláda: v rajničke roztopíme tuk, pridáme BB puding, cukor, kakao a vymiešame nad parou.

Plnka: uvaríme mlieko, cukor, pomleté orechy a um.

Pripravíme si papierové košíčky. Na spodok dáme čokoládu, do stredu plnku, celé to zalejeme čokoládou a ozdobíme polovicou orieška, farebnými cukríčkami či inými ozdobami. Nakoniec dáme Šuhajdy stuhnúť na chladné miesto.

Medovníčky

   ...tak a už sú napečené. Napriek tomu, že mi jeden celý plech zhorel, sa mi medovníčky tento rok vydarili. Ešte ich ozdobím, v miske si počkajú do Vianoc a potom sa všetky zjedia. Mňam - mňam.

Vianočná nálada

   Dnes som sa spolu s rodinou bola nadýchať predvianočnej atmosféry v Bratislave. Počasie veľmi nespolupracovalo, pretože namiesto snehu sem-tam spadli nejaké tie dažďové kvapky. I tak sme riadne vymrzli. Na Hlavnom námestí sa okolo stánkov hrčila hromada ľudí popíjajúca punč, varené vínko či teplý čaj. Zo stánkov rozvoniavala cigánska, lokše a iné dobroty. Keď sa zotmelo, Staré mesto sa zahalilo do stoviek svetielok, ktoré túto príjemnú atmosféru ešte viac umocnili. Škoda len, že Emmka nemala svoj deň a tak sme sa čoskoro museli pobrať domov... Napriek tomu sa nám výlet vydaril a ja sa už teším na to, keď Emmka podrastie a bude tú atmosféru nasávať spolu s nami.

Škatuľky

...v poslednom čase trávim svoje voľné chvíle vyrábaním takýchto škatuliek.  Jedna z nich si už našla svoje miesto u susedky Lucky. Tie ďalšie si nájdu pod stromčekom moji blízki. A ja len verím, že im takýmto vlastnoručne zhotoveným darčekom urobím radosť.

Tik tak, tik tak

   Je až neuveriteľné, ako ten čas beží. Včera moja Emmka oslávila už svoj ôsmy mesiac a mne sa zdá akoby to bolo len včera, čo sa narodila. Zo dňa na deň sa mení, rastie pred očami a prekvapuje nás tým, čo sa zas naučila.  Každým dňom ju mám rada viac a viac.  Som šťastná, že tak pekne rastie, no kdesi v mojom vnútri je ukrytý taký malý "strášok". Mám strach, aby mi nevyrástla skôr, ako si to jej detstvo stihneme spolu riadne užiť.

Okno

... aj okno v našej kuchyni dostalo nový šat. A našej Emmke sa veľmi páči. Škoda len že ten výhľad je takýto...

Vianočná výzdoba

Minulý rok bola v mojom brušku ukrytá naša Emmka. Vianoce sme slávili u nás v Prešove, no i napriek tomu som náš bytík sviatočne vyzdobila.

Malá pýcha

   Tento box na papierové vreckovky je moja malá pýcha. Podľa mňa sa mi vydaril a už si aj našiel svoje miesto na na našej novej práčke u nás v kúpeľni.

Škatuľka s vlčím makom

   V jeden novembrový večer sme mali v našej bytovke takú babskú seansu, kde nám naša šikovná suseda Lucka ukázala, ako sa robí "dekupáž". Vďaka nej som zistila, že ma to baví a som rada, že si takto môžem vyzdobiť rôzne predmety v mojom byte alebo vytvoriť rôzne maličkosti pre radosť. 

   Táto škatuľka s červenými vlčími makmi je jedným z mojich prvých "odekupážovaných" výrobkov. Má pár chýb, no mne sa páči. A najkrajšie na tom je, že som si ju vyzdobila sama.    

Moje obľúbené vianočné koláčiky

   Aj keď už nie som malá, Vianoce doslova milujem. Každý rok sa na ne neuveriteľne teším, a odkedy som sa vydala, tuším sa teším ešte viac. Milujem ich vôňu, atmosféru, už vopred sa teším, ako si ozdobíme stromček. Ale tento rok to bude iné, prvýkrát tu budeme traja, teda my a naša Emma. Hoci bude mať ešte len 8 mesiacov, budem sa usilovať, aby sa aj jej vianoce zdali tak úžasné. A k tomu patrí nielen toto všetko, ale aj večera, ktorú vlastnoručne navarím ako aj koláčiky, ktoré napečiem. Pretože bez nich by to nebolo to pravé orechové. U nás v rodine sme pekávali toto, možno sa vám voľačo zapáči a necháte sa inšpirovať.

Koláčiky z lineckého cesta - Mačie oči

Suroviny: 

• 500 g polohrubej múky
• 250 g Hery
• 120 g práškového cukru
• 1 vrecúško vanilínového alebo vanilkového cukru
• 2 vajcia
• rum
• citrónová kôra

Postup: všetky suroviny spolu zhnetieme, aby vzniklo cesto, ktoré sa nebude lepiť. Cesto zabalíme do potravinovej fólie a dáme odležať do chladničky na 1 hodinu. Cesto vyvaľkáme na hrúbku cca 1\2 cm a formičkami vykrajujeme rôzne tvary. Pečieme vo vyhriatej rúre dozlatista. Po vychladnutí koláčiky natrieme lekvárom a obalíme v práškovom cukre.

Vanilkové rožky

Suroviny:

• 28 dkg hladkej múky
• 21 dkg Hery 
• 10 dkg mletých vlašských orechov
• 10 dkg práškového cukru

Postup: na pracovnej doske vypracujeme cesto, rukami z neho vyvaľkáme tenké valčeky a sformujeme rohlíčky. Preložíme na vymastený plech a upečieme doružova.

Vínové keksy

Suroviny:

• 250 g hladkej múky
• 250 g masla - Hera, Palmarín
• 7 polievkových lyžíc bieleho vína
• 1 vrecúško vanilínového cukru a práškový cukor na obaľovanie

Postup: na dosku preosejeme múku, pridáme maslo postrúhané na hrubom strúhadle, víno a vypracujeme hladké cesto. Zabalíme ho do alobalu a na 1 hodinu ho dáme vychladiť do chladničky. Na pomúčenej doske cesto vyvaľkáme a pomocou formičiek z neho povykrajujeme rôzne tvary. Keksy uložíme na plech a upečieme vo vyhriatej rúre. Ešte teplé koláčiky obaľujeme v cukre.

Jednoduché mandľovo-čokoládové keksíky

    Ako som tak listovala stranami mojej obľúbenej kuchárskej knihy, padol mi do oka obrázok týchto koláčikov. Kedže postup je jednoduchý, ešte v ten deň som sa ho rozhodla vyskúšať. A podľa referencií môjho suseda Stanka som veru urobila dobre, že som sa ich rozhodla upiecť.

Suroviny:

• 250 g polohrubej múky
  
• 125 g práškového cukru
• 250 g zmäknutého masla prípadne Hery
• 1 veľký žĺtok
• 1/2 lyžičky mandľovej esencie alebo mandľového likéru, napr. Amaretta
• 100 g najemno posekaných mandlí
• 90 g posekanej horkej čokolády

Postup: maslo vyšľaháme so žĺtkom, aby sa dobre spojili, vmiešame mandľovú esenciu, mandle a čokoládové kúsky. Nakoniec vmiešame múku zmiešanú s práškovým cukrom. Z cesta formujeme guľky veľké asi ako vlašské orechy a kladieme ich na plech vyložený papierom na pečenie asi 2,5 cm od seba. Rúru rozohrejeme na 170 stupňov. Koláčiky pečieme asi 20 - 25 minút dozlatista. Po upečení ich necháme aspoň 5 minút vychladnúť na plechoch, potom ich preložíme na drôtené mriežky alebo na niečo rovné, aby vychladli úplne.

Grilážové oblátky

   Odkedy som sa vydala, pripravujem ich každý rok na vianoce. Môjmu manželovi veľmi chutia, a vraj sú lepšie ako od jeho mamy. Tak čo by som pre neho nespravila. Ak na nich máte chuť, tu je recept. 

Suroviny: 

• 30 dkg kryštálového cukru
• 16 dkg posekaných vlašských orechov, prípadne môžeme polovicu zomlieť
• 1 konzerva Salka
• 15 dkg stuženého tuku - Cera

Postup: cukor spražíme na karamel, postupne pridáme orechy, Salko a necháme zovrieť. Nakoniec pridáme stužený tuk. Ešte horúcu zmes rozotrieme medzi dve a dve oblátky. Ak máme chuť, vrch polejeme čokoládovou polevou. 

Môj obľúbený recept na perníčky

Suroviny: 

• 6o dkg hladkej múky
• 10 dkg masla alebo Hery
• 4 polievkové lyžice medu
• 30 dkg práškového cukru
• 3 vajcia
• malá lyžička sódy bicarbóny
• perníkové korenie
  

Postup: všetky suroviny okrem múky zahrejeme, vychladíme. Do studenej zmesi pridáme múku a dobre vymiesime. Hotové cesto je lepšie aspoň 30 minút nechať odstáť v chlade, pri vaľkaní sa nebude lepiť. Cesto vyvaľkáme na hrúbku asi 1/2 cm a formičkami z neho povykrajujeme rôzne tvary. Perníčky pred pečením potrieme vajíčkom, ale nesmie byť vyšľahané. Pečieme ich cca 10 minút v trúbe vyhriatej na 200 stupňov, kým nechytia peknú farbu.

Upečené perníčky necháme vychladnúť a povrch "pokreslíme" bielkovou polevou pripravenou z 15 dkg cukru, jedného bielka a kvapky citrónu.

Handrená "oldschool" bábika

Túto handrenú bábiku som v "záchvate" tvorivosti ušila pre moju dcérku. Emmka ju má rada a to je hlavné. Myslím, že sa mi celkom vydarila. Čo vy na to?

Letný sen

         Keď píšem tento recept, vonku práve nádherne sneží. Na zem padá vločka za vločkou a o chvíľu je na zemi biela perinka. Jaj, mám chuť vybehnúť von, tak ako sme to s manželom robievali kedysi. No dnes sa to už nedá, lebo tu u nás, vo svojej postieľke nádherne spinká moja malá dcérka. 

   Letný sen, ako som nazvala toto tvarohové mňam-mňam, sme vytvorili spolu so svokrou a konzumovali v jeden teplý letný deň na jej nádhernej záhrade. A ak by ste si na ňom chceli pochutiť aj vy, práve tu nájdete recept.

   

   Suroviny: mäkký tvaroh, smotana na šľahanie, vanilkový alebo vanilínový cukor, podľa potreby krupicový alebo práškový cukor a bobuľové ovocie (maliny, černice, čučoriedky, ríbezle). 

  Postup: tvaroh vymiešame s cukrom, postupne vmiešame vyšľahanú šľahačkovú smotanu. Medzitým  v rajničke rozvaríme ovocie s cukrom na polevu. Pripravíme si dezertné poháre, ktoré naplníme vrstvami tvarohovej zmesi, ovocnej polevy, tak aby na vrchu bola tvarohová vrstva. Nakoniec pohár ozdobíme ovocím a troškou polevy. 

Ako som šila deku

  Jedného pekného dňa som sa rozhodla, že  pre svoju dcérku ušijem peknú deku, na ktorej sa bude môcť hrať a vystrájať. Nakúpila som látky, vatelín, nite... Čas bežal, látky ležali v kúte a nič sa nedialo. No nakoniec som sa do toho pustila a za pár dní som svojej dcérke ušila prekrásnu patchworkovú deku, na ktorej sa pekne hrá a máme z nej obidve veľkú radosť. 

  A ako na to? Potrebujeme zopár farebne zladených látok, ostré nožnice, kartón alebo tvrdší papier na vytvorenie šablóny, kriedu a pravítko. Podľa veľkosti deky si vystrihneme adekvátny počet štvorcov zvolenej veľkosti, v mojom prípade 15 cm.  Podložíme ich vatelínom a každý štvorček obšijeme. Pokračujeme dovtedy, kým ich nemáme dostatočný počet, t. j. podľa veľkosti deky. Keď to máme hotové, štorčeky zošijeme dokopy. Najlepšie je vytvárať si pásy a potom ich prišiť vedľa seba. Nakoniec deku olemujeme jednofarebnými pásmi látok, našijeme spodnú časť a máme hotovo.

Krstiny

29. júna mala naša Emča krstiny. Dostala pekné biele šatočky, čipkované ponožtičky a šlo sa. Vonku svietilo slniečko a bolo príjemné letné počasie. Krst sa konal v Dolnom kostole presne o desiatej dopoludnia. Bolo tam viac detí a Emmka sa očividne chcela zviditeľniť. Keď sa nič nedialo, bola pekne tichúčko, no keď sa kňaz pustil do svojej práce, okamžite sa rozplakala, a plakala až pokým neprestal. Myslím, že sa tak zhovárala s "Pánbožkom", každopádne bola zlatá a narozdiel od ostatných detí, ktoré celý obrad prespali, Emmku si ten kňaz istotne zapamätal...

Pokazená oblička

    Tesne po vinobraní v Pezinku moja malá Emmuška ochorela. Pre mňa to bola zatiaľ tá najťažšia skúška materstva. Mala som strach a hrozné výčitky svedomia. Celú cestu na Kramáre som sa obviňovala zo všetkého možného, mala som pocit, že som tá najhoršia matka na svete. Vyčítala som si, že sa o svoju malú dcérku neviem ani postarať. Nakoniec nám lekárka oznámila, že si nás tam musí nechať. Emmke diagnostikovali zápal obličky v prvom štádiu, čo som sa dozvedela len tak medzi rečou od sestričky, lebo dovtedy ma o tom nikto neráčil informovať, veď načo :-( Našťastie pre nás sme sa dostali na izbu, kde už bola hospitalizovaná pani so šesťmesačnou dcérkou Veronikou. Inak by som sa ani nedozvedela, že ako matka malej pacientky nemám nárok na stravu. Nemocničná strava nie je bohviečo, ale aj napriek tomu by som si ju ochotne zaplatila, aby mi môj manžel nemusel každý deň nosiť stravu z reštiky alebo od maminy. Takúto možnosť mi však nikto neponúkol. No a tak som pre moju nevedomosť strávila prvý deň o jednej fittyčinke, lebo nič iné som pri sebe nemala... Vraj som mala ísť do bufetu, no ako, keď bol zatvorený. A okrem toho, aj tak by som svoju malú dcérku napojenú na infúzku nenechala samú. Veď kto by mi na ňu dozrel, aby si tú strašnú kanylu nevytrhla z nožičky. Sestričky, čo tam boli, boli fakt veľmi milé a ochotné, len ich bolo málo a takmer nestačili robiť svoju prácu, nieto strážiť nejaké bábo. Pani doktorka, čo nás mala na starosť, bola veľmi zlatunká, bolo na nej vidieť, že svoju prácu vykonáva s láskou. Som jej vďačná za to, že sa o nás tak dobre postarala. Emmke naordinovala intravenózne antibiotiká /UNASYN/, ktoré jej chvalabohu rýchlo zabrali a preto sme sa po piatich nekonečne dlhých dňoch mohli konečne vrátiť domov. Dodnes berieme antibiotiká, ale sme na najlepšej ceste k uzdraveniu. 

    Napriek tomu, že čas strávený v nemocnici som znášala veľmi zle, narozdiel od Emmky, ktorá sa držala statočne, musím skonštatovať, že mi to i čosi dalo. Dnes sa na všetko dívam trocha inak,  oveľa viac si vážim to, že je moja Emmka zdravá. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, antibiotiká sú veľkí pomocníci, veď keby ich nebolo, ktovie ako by sme dopadli. Potom všetkom, čo som v tej nemocnici videla, som rada, že Emča mala len "to", čo sa dá liečiť tabletkami...

P.S Emmka, sľubujem ti, že sa postarám o to, aby si sa už kvôli pokazenej obličke do tej nemocnice nikdy nemusela vrátiť.

   

    Je ráno, v kalendári svieti dátum 31. marec 2008, deň, ktorý mal byť podľa mojej gynekologičky, dňom "D". Celý deň spolu s manželom čakáme na to, čo sa stane, no nič sa nedeje. Tak sa rozhodnem prírode trochu pomôcť. Umyjem schody, okná, absolvujem dlllllllllllllllllhokánsku prechádzku a nič. Stále sa nič nedeje. Pomaly sa ma zmocňuje pocit, že takto to istotne nepôjde. Možno v noci, pomyslím si, keď zaspávam...

     Na druhý deň ráno ma chytila akási upratovacia mánia, snažím sa spraviť všetko. Akosi tuším, že manžel sa z pôrodnice vráti sám. Cestou k lekárke sa spolu s nami v aute vezie aj moja taška do pôrodnice. Chvalabohu, že ju tu mám, pomyslím si. Som akási nesvoja a po absolvovaní prehliadky u mojej lekárky už stopercentne viem, že dnes sa domov nevrátim. Je prvého apríla 2oo8, a ja spolu s Emmuškou ostávam v nemocnici. Celý deň sa nič nedeje, malej sa akosi nechce von. Veď načo, keď v brušku u maminky je tak príjemne. Pekný žartík, pomyslím si a v duchu sa nad tým pousmejem. Bábo na prvého apríla? Pekná sranda. Vonku za oknami sa stmieva a ja sa pokúšam aspoň na chvíľočku zaspať. Hoci nie som sama, cítim sa veľmi opustená, mám strach a zo všetkého najviac si želám, aby tu bol so mnou môj Maroško.   

Po krátkom spánku ma prebudí sestrička. "Pani Suranová, poďte, idete na prehliadku." Horko-ťažko zleziem z postele, domotkám sa k vyšetrovni, kde sa dozvedám, že to už začalo a budem preložená na pôrodnú sálu. 

    Po mojom telefonáte Maroško zmätene pobieha po byte, akosi nevie, čo so sebou. No chvalabohu, do nemocnice sa mu nakoniec podarilo doraziť včas. Od tej chvíle to bolo skvelé. Stačilo vedieť, že je so mnou. A keď ma chytil za ruku, hneď sa mi uľavilo. Malá sa držala skvele, jej malinké srdiečko bubnovalo ostošesť. No veľmi sa na ten svet neponáhľala, asi tušila do čoho ide...  Lenže ako plynul čas, v duchu som si želala, nech sa to už skončí. Bola som veľmi hladná, smädná a hoci to až tak nebolelo, priala som si, nech sa to už skončí. Hodiny odbíjali jednu hodinu popoludní, a najdlhšie čakanie na rande v mojom doterajšom živote sa blížilo ku koncu. Moja dcérka sa po dlhom váhaní rozhodla vyjsť von. Bola som taká ustatá, že mi museli trochu pomôcť, no výsledok stál za to. Keď mi ukázali ten maličký uzlíček skrútený v pekáči, oči sa mi zaliali slzami. Bola som unavená ako sa po takej šichte patrí. Pekne som ju privítala medzi nami, bola som na nás hrdá. Emmuška tu zrazu bola s nami. Už bola naša, aby nám navždy zmenila život. Viem, že to nebude ľahké, ale sľubujem, že spravím všetko preto, aby tu s nami bola šťastná. Po dvoch hodinách ma previezli na izbu, kde som vyčerpaná a plná nových pocitov zaspala.

Modrá je dobrá

    Sme v Prešove a mne je akosi čudne. Akosi sa mi to nezdá, no pokúšam sa presvedčiť samu seba, že to nemôže byť pravda. Každú noc ma čosí budí, čosi, čo ma utvrdzuje v tom, že je to tak. S týmto neodbytným pocitom absolvujem dovolenku na Rodose a tam som si už stopercentne istá, že je to tak...

   Po návrate do práce, sa všetkým zdám akási iná, pokojnejšia a vraj mi žiaria oči. Po krátkej úvahe sa rozhodnem ísť do lekárne. Kúpim si bocianovský test a  ponáhľam sa domov. Tam ho vybalím z tašky a hodím do zásuvky. Mám strach urobiť si ho, nie, nebojím sa toho, že tam voľačo bude, bojím sa toho, že tam nebude nič. Svoje obavy som nikdy nevedela poriadne skryť, a preto Maroško vytuší, čo mi je. Rozhodneme sa to testovanie nechať na ráno. Celú noc neviem poriadne zaspať, aj keď som strašne unavená. No už sa neviem dočkať. Len čo som roztvorila oči, manžel mi podal pohárik so slovami: "Choď už cikať, raz - dva, nech vieme, na čom sme". A tak som šla. Horko - ťažko som nacikala čo bolo treba. No a potom sa to stalo, ten papierik sa zafarbil nie po tridsiatich sekundách, ale hneď.  V byte na treťom poschodí razom všetko omodrelo, svet bol odrazu akýsi krajší, ružovejší. Som tehotná, všetko vo mne burácalo. Som tehotná, a čo teraz...

Šťastie

   Pomaly pomaličky sa uzatvára prvá tretina môjho života. Tretina, v ktorej som sa naučila rozprávať, sedieť, chodiť. Tretina, v ktorej som po dlhom čakaní stretla človeka, ktorý sa po piatich rokoch stal mojím manželom. Musím skonštatovať, že to bola trefa do čierneho. Dnes viem, že to je to najlepšie, čo mi môj život dal. Maroško je pre mňa ten najlepší na svete, hoci ako každý, aj on má svoje chyby. A okrem toho, iný chlap by to so mnou možno nevydržal... Ktovie?

    V roku 2006 som sa vydala. Ako vraveli príbuzní, vraj bolo načase, veď keby bola iná doba, dávno by ma zdobil titul "Stará dievka". Ešteže nežijeme v 19. storočí. Naša svadba bola jedinečná, mala som nádherné šaty, v ktorých som vraj vyzerala ako Snehulienka. A aby sme nezabudli na ženícha. Aj on bol krásny, o čo som sa sama postarala. Pár dní po svadbe sme sa vrátili späť domov, do Bratislavy, kde sme mali prenajatý byt. Bolo nám tam fajn, no už som sa nevedela dočkať, kedy sa presťahujeme do vlastného.

      Náš novučičký bytík nás čakal v Pezinku. Lepšie povedané, my sme čakali naň. A veru sme sa ho nevedeli dočkať, pretože sme bývali u Svokrovcov. Čo bola pre mňa nočná mora. Veď si predstavte piatich dospelých v trojizbovom dome. Žiadne súkromie, no katastrofa. Pomaly som sa chcela dať rozviesť. Našťastie sa všetko na dobré obrátilo. S manželom sme stále spolu. Bývame v Pezinku a  sme šťastní ako nikdy predtým.