Tesne po vinobraní v Pezinku moja malá Emmuška ochorela. Pre mňa to bola zatiaľ tá najťažšia skúška materstva. Mala som strach a hrozné výčitky svedomia. Celú cestu na Kramáre som sa obviňovala zo všetkého možného, mala som pocit, že som tá najhoršia matka na svete. Vyčítala som si, že sa o svoju malú dcérku neviem ani postarať. Nakoniec nám lekárka oznámila, že si nás tam musí nechať. Emmke diagnostikovali zápal obličky v prvom štádiu, čo som sa dozvedela len tak medzi rečou od sestričky, lebo dovtedy ma o tom nikto neráčil informovať, veď načo :-( Našťastie pre nás sme sa dostali na izbu, kde už bola hospitalizovaná pani so šesťmesačnou dcérkou Veronikou. Inak by som sa ani nedozvedela, že ako matka malej pacientky nemám nárok na stravu. Nemocničná strava nie je bohviečo, ale aj napriek tomu by som si ju ochotne zaplatila, aby mi môj manžel nemusel každý deň nosiť stravu z reštiky alebo od maminy. Takúto možnosť mi však nikto neponúkol. No a tak som pre moju nevedomosť strávila prvý deň o jednej fittyčinke, lebo nič iné som pri sebe nemala... Vraj som mala ísť do bufetu, no ako, keď bol zatvorený. A okrem toho, aj tak by som svoju malú dcérku napojenú na infúzku nenechala samú. Veď kto by mi na ňu dozrel, aby si tú strašnú kanylu nevytrhla z nožičky. Sestričky, čo tam boli, boli fakt veľmi milé a ochotné, len ich bolo málo a takmer nestačili robiť svoju prácu, nieto strážiť nejaké bábo. Pani doktorka, čo nás mala na starosť, bola veľmi zlatunká, bolo na nej vidieť, že svoju prácu vykonáva s láskou. Som jej vďačná za to, že sa o nás tak dobre postarala. Emmke naordinovala intravenózne antibiotiká /UNASYN/, ktoré jej chvalabohu rýchlo zabrali a preto sme sa po piatich nekonečne dlhých dňoch mohli konečne vrátiť domov. Dodnes berieme antibiotiká, ale sme na najlepšej ceste k uzdraveniu.
Napriek tomu, že čas strávený v nemocnici som znášala veľmi zle, narozdiel od Emmky, ktorá sa držala statočne, musím skonštatovať, že mi to i čosi dalo. Dnes sa na všetko dívam trocha inak, oveľa viac si vážim to, že je moja Emmka zdravá. Hoci sa to na prvý pohľad nezdá, antibiotiká sú veľkí pomocníci, veď keby ich nebolo, ktovie ako by sme dopadli. Potom všetkom, čo som v tej nemocnici videla, som rada, že Emča mala len "to", čo sa dá liečiť tabletkami...
P.S Emmka, sľubujem ti, že sa postarám o to, aby si sa už kvôli pokazenej obličke do tej nemocnice nikdy nemusela vrátiť.
