Sme v Prešove a mne je akosi čudne. Akosi sa mi to nezdá, no pokúšam sa presvedčiť samu seba, že to nemôže byť pravda. Každú noc ma čosí budí, čosi, čo ma utvrdzuje v tom, že je to tak. S týmto neodbytným pocitom absolvujem dovolenku na Rodose a tam som si už stopercentne istá, že je to tak...
Po návrate do práce, sa všetkým zdám akási iná, pokojnejšia a vraj mi žiaria oči. Po krátkej úvahe sa rozhodnem ísť do lekárne. Kúpim si bocianovský test a ponáhľam sa domov. Tam ho vybalím z tašky a hodím do zásuvky. Mám strach urobiť si ho, nie, nebojím sa toho, že tam voľačo bude, bojím sa toho, že tam nebude nič. Svoje obavy som nikdy nevedela poriadne skryť, a preto Maroško vytuší, čo mi je. Rozhodneme sa to testovanie nechať na ráno. Celú noc neviem poriadne zaspať, aj keď som strašne unavená. No už sa neviem dočkať. Len čo som roztvorila oči, manžel mi podal pohárik so slovami: "Choď už cikať, raz - dva, nech vieme, na čom sme". A tak som šla. Horko - ťažko som nacikala čo bolo treba. No a potom sa to stalo, ten papierik sa zafarbil nie po tridsiatich sekundách, ale hneď. V byte na treťom poschodí razom všetko omodrelo, svet bol odrazu akýsi krajší, ružovejší. Som tehotná, všetko vo mne burácalo. Som tehotná, a čo teraz...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára