Pomaly pomaličky sa uzatvára prvá tretina môjho života. Tretina, v ktorej som sa naučila rozprávať, sedieť, chodiť. Tretina, v ktorej som po dlhom čakaní stretla človeka, ktorý sa po piatich rokoch stal mojím manželom. Musím skonštatovať, že to bola trefa do čierneho. Dnes viem, že to je to najlepšie, čo mi môj život dal. Maroško je pre mňa ten najlepší na svete, hoci ako každý, aj on má svoje chyby. A okrem toho, iný chlap by to so mnou možno nevydržal... Ktovie?
V roku 2006 som sa vydala. Ako vraveli príbuzní, vraj bolo načase, veď keby bola iná doba, dávno by ma zdobil titul "Stará dievka". Ešteže nežijeme v 19. storočí. Naša svadba bola jedinečná, mala som nádherné šaty, v ktorých som vraj vyzerala ako Snehulienka. A aby sme nezabudli na ženícha. Aj on bol krásny, o čo som sa sama postarala. Pár dní po svadbe sme sa vrátili späť domov, do Bratislavy, kde sme mali prenajatý byt. Bolo nám tam fajn, no už som sa nevedela dočkať, kedy sa presťahujeme do vlastného.
Náš novučičký bytík nás čakal v Pezinku. Lepšie povedané, my sme čakali naň. A veru sme sa ho nevedeli dočkať, pretože sme bývali u Svokrovcov. Čo bola pre mňa nočná mora. Veď si predstavte piatich dospelých v trojizbovom dome. Žiadne súkromie, no katastrofa. Pomaly som sa chcela dať rozviesť. Našťastie sa všetko na dobré obrátilo. S manželom sme stále spolu. Bývame v Pezinku a sme šťastní ako nikdy predtým.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára