Je ráno, v kalendári svieti dátum 31. marec 2008, deň, ktorý mal byť podľa mojej gynekologičky, dňom "D". Celý deň spolu s manželom čakáme na to, čo sa stane, no nič sa nedeje. Tak sa rozhodnem prírode trochu pomôcť. Umyjem schody, okná, absolvujem dlllllllllllllllllhokánsku prechádzku a nič. Stále sa nič nedeje. Pomaly sa ma zmocňuje pocit, že takto to istotne nepôjde. Možno v noci, pomyslím si, keď zaspávam...

     Na druhý deň ráno ma chytila akási upratovacia mánia, snažím sa spraviť všetko. Akosi tuším, že manžel sa z pôrodnice vráti sám. Cestou k lekárke sa spolu s nami v aute vezie aj moja taška do pôrodnice. Chvalabohu, že ju tu mám, pomyslím si. Som akási nesvoja a po absolvovaní prehliadky u mojej lekárky už stopercentne viem, že dnes sa domov nevrátim. Je prvého apríla 2oo8, a ja spolu s Emmuškou ostávam v nemocnici. Celý deň sa nič nedeje, malej sa akosi nechce von. Veď načo, keď v brušku u maminky je tak príjemne. Pekný žartík, pomyslím si a v duchu sa nad tým pousmejem. Bábo na prvého apríla? Pekná sranda. Vonku za oknami sa stmieva a ja sa pokúšam aspoň na chvíľočku zaspať. Hoci nie som sama, cítim sa veľmi opustená, mám strach a zo všetkého najviac si želám, aby tu bol so mnou môj Maroško.   

Po krátkom spánku ma prebudí sestrička. "Pani Suranová, poďte, idete na prehliadku." Horko-ťažko zleziem z postele, domotkám sa k vyšetrovni, kde sa dozvedám, že to už začalo a budem preložená na pôrodnú sálu. 

    Po mojom telefonáte Maroško zmätene pobieha po byte, akosi nevie, čo so sebou. No chvalabohu, do nemocnice sa mu nakoniec podarilo doraziť včas. Od tej chvíle to bolo skvelé. Stačilo vedieť, že je so mnou. A keď ma chytil za ruku, hneď sa mi uľavilo. Malá sa držala skvele, jej malinké srdiečko bubnovalo ostošesť. No veľmi sa na ten svet neponáhľala, asi tušila do čoho ide...  Lenže ako plynul čas, v duchu som si želala, nech sa to už skončí. Bola som veľmi hladná, smädná a hoci to až tak nebolelo, priala som si, nech sa to už skončí. Hodiny odbíjali jednu hodinu popoludní, a najdlhšie čakanie na rande v mojom doterajšom živote sa blížilo ku koncu. Moja dcérka sa po dlhom váhaní rozhodla vyjsť von. Bola som taká ustatá, že mi museli trochu pomôcť, no výsledok stál za to. Keď mi ukázali ten maličký uzlíček skrútený v pekáči, oči sa mi zaliali slzami. Bola som unavená ako sa po takej šichte patrí. Pekne som ju privítala medzi nami, bola som na nás hrdá. Emmuška tu zrazu bola s nami. Už bola naša, aby nám navždy zmenila život. Viem, že to nebude ľahké, ale sľubujem, že spravím všetko preto, aby tu s nami bola šťastná. Po dvoch hodinách ma previezli na izbu, kde som vyčerpaná a plná nových pocitov zaspala.

Modrá je dobrá

    Sme v Prešove a mne je akosi čudne. Akosi sa mi to nezdá, no pokúšam sa presvedčiť samu seba, že to nemôže byť pravda. Každú noc ma čosí budí, čosi, čo ma utvrdzuje v tom, že je to tak. S týmto neodbytným pocitom absolvujem dovolenku na Rodose a tam som si už stopercentne istá, že je to tak...

   Po návrate do práce, sa všetkým zdám akási iná, pokojnejšia a vraj mi žiaria oči. Po krátkej úvahe sa rozhodnem ísť do lekárne. Kúpim si bocianovský test a  ponáhľam sa domov. Tam ho vybalím z tašky a hodím do zásuvky. Mám strach urobiť si ho, nie, nebojím sa toho, že tam voľačo bude, bojím sa toho, že tam nebude nič. Svoje obavy som nikdy nevedela poriadne skryť, a preto Maroško vytuší, čo mi je. Rozhodneme sa to testovanie nechať na ráno. Celú noc neviem poriadne zaspať, aj keď som strašne unavená. No už sa neviem dočkať. Len čo som roztvorila oči, manžel mi podal pohárik so slovami: "Choď už cikať, raz - dva, nech vieme, na čom sme". A tak som šla. Horko - ťažko som nacikala čo bolo treba. No a potom sa to stalo, ten papierik sa zafarbil nie po tridsiatich sekundách, ale hneď.  V byte na treťom poschodí razom všetko omodrelo, svet bol odrazu akýsi krajší, ružovejší. Som tehotná, všetko vo mne burácalo. Som tehotná, a čo teraz...

Šťastie

   Pomaly pomaličky sa uzatvára prvá tretina môjho života. Tretina, v ktorej som sa naučila rozprávať, sedieť, chodiť. Tretina, v ktorej som po dlhom čakaní stretla človeka, ktorý sa po piatich rokoch stal mojím manželom. Musím skonštatovať, že to bola trefa do čierneho. Dnes viem, že to je to najlepšie, čo mi môj život dal. Maroško je pre mňa ten najlepší na svete, hoci ako každý, aj on má svoje chyby. A okrem toho, iný chlap by to so mnou možno nevydržal... Ktovie?

    V roku 2006 som sa vydala. Ako vraveli príbuzní, vraj bolo načase, veď keby bola iná doba, dávno by ma zdobil titul "Stará dievka". Ešteže nežijeme v 19. storočí. Naša svadba bola jedinečná, mala som nádherné šaty, v ktorých som vraj vyzerala ako Snehulienka. A aby sme nezabudli na ženícha. Aj on bol krásny, o čo som sa sama postarala. Pár dní po svadbe sme sa vrátili späť domov, do Bratislavy, kde sme mali prenajatý byt. Bolo nám tam fajn, no už som sa nevedela dočkať, kedy sa presťahujeme do vlastného.

      Náš novučičký bytík nás čakal v Pezinku. Lepšie povedané, my sme čakali naň. A veru sme sa ho nevedeli dočkať, pretože sme bývali u Svokrovcov. Čo bola pre mňa nočná mora. Veď si predstavte piatich dospelých v trojizbovom dome. Žiadne súkromie, no katastrofa. Pomaly som sa chcela dať rozviesť. Našťastie sa všetko na dobré obrátilo. S manželom sme stále spolu. Bývame v Pezinku a  sme šťastní ako nikdy predtým.